Odkiaľ má štát peniaze a ako ľudia rozumejú pôvodu financií, ktoré štát využíva na svoje aktivity? Mnohí majú nejasnosti o tom, odkiaľ pochádzajú finančné prostriedky na dôchodky, zdravotníctvo či armádu. Prečo je dôležité vedieť, že štát financujeme predovšetkým my sami, a aké náklady to pre nás znamená? Zistite tiež, ako naše daňovo-odvodové zaťaženie vyzerá v porovnaní s inými krajinami a prečo by sme mali premýšľať o efektívnejšom hospodárení.
Skutočný príbeh na úvod
Je leto roku 2006. Moja stará mama sedí v altánku na záhrade a číta noviny. Prechádza si skôr len nadpisy článkov, ale to na získanie všeobecného prehľadu mojej, vtedy 85-ročnej babky, bohato stačí. Pri bráne domu zazvoní poštárka, prinášajúca pravidelný dôchodok. Doba cashu, vtedy ešte ústavne neukotvená. Stará mama kladie peniaze na stôl a pokračuje v čítaní. Nedá mi:
„Prišiel ti dôchodok?“
„Hej.“
„A od koho ti prišiel?“
Babka nechápavo dvíha zrak od novín a pozerá na mňa bez odpovede.
„No, kto ti ho posiela?“
„Pošta!“ odpovedá.
„Pošta? Pošta nie, pošta ho len nosí. Ale kto ho každý mesiac posiela?“ namietam.
„No štát.“
„Štát? A štát má tie peniaze odkiaľ?“
Ak stará mama prvú otázku hneď nepochopila, tak túto už vôbec nie.
„Odkiaľ?“ pýta sa opakujúc. „Štát predsa má.“
„Ja viem, že má, ale odkiaľ ich má?“ skúšam ešte raz a zároveň vyťahujem zákerný argument: „Vieš, že najskôr tie peniaze tento mesiac zobrali mne z výplaty, aby ich mohli teraz poslať tebe ako dôchodok?“
Stará mama sa víťazne usmeje a už len dodá: „Nevymýšľaj si, dobre.“
Tento reálny príbeh názorne ukazuje, ako ľudia približne rozumejú pôvodu peňazí, s ktorými disponuje štát a z ktorých financuje svoje aktivity vo forme štátnej správy, dôchodkov, zdravotníctva či armády. Dovolím si napísať predpoklad, že občania tejto oblasti rozumejú asi rovnako dobre alebo zle ako otázkam ohľadom množstva tých peňazí, ktoré sú každoročne potrebné na financovanie štátu, alebo prioritám, na ktoré by mali byť použité.
Prečo je kriticky dôležité rozumieť, odkiaľ štát má peniaze
Spoiler hneď na úvod – pretože sú to naše peniaze! Ak nepočítame drobné vo forme dividend a príjmov z podnikania, ktoré tvoria len 2,5 % jeho ročných príjmov, štát nemá skoro žiadne vlastné príjmy. Až 75 % príjmov štátneho rozpočtu v roku 2023 (17,5 miliardy eur) tvorili daňové príjmy. Spolu s príjmami z EÚ to bolo viac ako 90 % všetkých príjmov štátu.
Sú to teda najmä naše dane z príjmov, ale aj dane firiem, ktoré nepriamo zaplatíte v cenách ich tovarov a služieb, a rovnako aj dane za tovary a služby (t.j. spotrebné dane a DPH), ktoré financujú chod našej krajiny. Dane z príjmov tvoria 25 % z celkových príjmov štátu a 55 % prispieva vyzbieraná DPH. Existujú však ešte aj tzv. nedaňové príjmy štátneho rozpočtu, medzi ktoré patria poplatky, pokuty, správcovské poplatky, penále či clá. Hádajte, kto ich platí, buď priamo, alebo v konečnom dôsledku?
Aký drahý je štát?
K všetkým výdavkom štátu, a že ich nie je málo: 31,4 miliardy eur v roku 2023, ktoré už hradíme, si nesmieme zabudnúť pripočítať aj ďalšie výdaje na chod krajiny, najmä tie na dôchodky a zdravotnú starostlivosť vo výške približne 12 miliárd, resp. 6,8 miliardy eur, ktoré pokrývame cez svoje obligatórne, teda povinné, sociálne a zdravotné poistenie. Aj tieto položky sú financované nami. Celkové verejné výdavky našej krajiny vrátane kapitálových (investičných) za rok 2023 dosiahli približne 59 miliárd eur.
Ako sme na tom v porovnaní s inými
Napríklad daňovo-odvodové zaťaženie pracujúcich je spomedzi všetkých krajín V4 u nás najvyššie. Zo svojej superhrubej mzdy uvidíte len cca 50 %. Keby ste žili v Poľsku, tak je to 57 %, v Maďarsku 59 % a v Česku až 61 %. Snáď nás môže aspoň z časti tešiť fakt, že štandardná sadzba DPH je u nás spomedzi týchto krajín najnižšia.
Vybavené?
Keď sme už všetko zaplatili – dane, odvody, pokuty, poplatky, môžeme to považovať za vybavené? Bolo by krásne, keby to stačilo, ale my občania a firmy stále nie sme schopní pokryť všetky výdavky krajiny, a tak vzniká schodok štátneho rozpočtu, resp. dlh verejnej správy. Za rok 2023 dosiahol približne 6 miliárd eur a celkovo, historicky ako krajina, máme konsolidovaný verejný dlh vo výške 69 miliárd eur (56 % HDP).
Platíme teda veľa, napriek tomu stále tvoríme aj nie malý dlh. Keby som vás chcel doraziť, tak otázku z úvodu, či je štát drahý, by som doplnil o ďalšiu, ktorú by sme si mali klásť – aká je kvalita toho, čo za svoje peniaze dostávame? Školstvo, cestná a železničná infraštruktúra, zdravotníctvo, štátne služby? Tak to teraz radšej nebudem robiť. Možno vás viac rozveselí citát z materiálu vlády s názvom LEX konsolidácia z decembra minulého roka: „Najnižšia životná úroveň v EÚ.“
To mi nejak nevychádza
Keď už vieme, koľko a kto to všetko platí, tak si aj povedzme, kde by ste urobili úpravy, keby ste chceli situáciu štátu zlepšiť – na strane príjmov alebo výdavkov? Som presvedčený, že veľká väčšina z vás by volila úpravu výdavkovej strany, nikto predsa nechce platiť viac, keď už teraz patríme medzi najväčších platcov v EÚ. To sa určite zhodneme. Tak sa pozrime čo sa deje u nás v realite. Presný opak.
Potom, čo sme od januára 2024 napríklad zvýšili zrážkovú daň z dividend, zvýšili DPH na alkohol a tabak, zvýšili mnohé správcovské a súdne poplatky, odvodovo zregulovali banky, tak ešte do budúcna plánujeme aj paušálne obmedzenie výdavkov pre živnostníkov, zníženie odvodov do druhého piliera či zvýšenie niektorých spotrebných daní. Na výraznom znížení počtu zamestnancov v štátnej správe (z 360 tisíc) ale nie je politická dohoda. Ešteže máme aspoň tie 13. dôchodky, nové Ministerstvo športu a výjazdové rokovania vlády.
Múdri občania = hlúpy štát, alebo vzbura platičov
Avšak, aj miera odovzdanosti (hlúposti?) občanov, inak povedané aj ochota mávnuť rukou doslova nad čímkoľvek a platiť, má svoje limity, a to dokonca merateľné. Pýtate sa kde a ako? Keď príde na veci dennej spotreby, ktoré platíme zo svojej peňaženky, môžeme to denno-denne pozorovať napríklad počtom slovenských ŠPZ pred poľskými a rakúskymi supermarketmi. Výška DPH, daní a odvodov v jednotlivých krajinách, spolu s mierou regulácie, majú priamy vplyv na cenovú hladinu základných statkov a tým samozrejme aj na ich životnú úroveň.
S poklesom miery odovzdanosti zároveň rastie ochota niečo pre seba urobiť, napríklad cestovať. Tisíce Slovákov podnikajú dennodenne nájazdy na zahraničné supermarkety. Vo vopred predzásobených supermarketoch našich severných susedov hlásia vypredané. U juhozápadných susedov sú značky automobilov ako NR, DS a TT úplne bežné. Ľudia neľutujú precestovať stovky kilometrov, i keď ide často len o drobné peniaze, ktoré však už majú vo svojich peňaženkách. Spomeňte si na to, keď budete protestovať proti presunu súdu alebo nemocnice do vedľajšieho mesta, ale najmä v situácii, keď budete zo svojej mzdy odvádzať každodenne 50 % na financovanie štátu. Neoplatí sa skôr tu urobiť niečo, aby sa to zmenilo?
Povedzme si však aj to, o koľko príde ročne štát, keď v ňom jeho občania už nenakupujú, nedovolenkujú, lebo ceny v našich zariadeniach už prevyšujú tie v pôvodných krajinách EÚ, a to napriek nižšej úrovni príjmov. Alebo keď odmietajú presun po našich cestách a volia radšej infraštruktúru u južných susedov, keďže u nás sme sa rozhodli opravovať všetky možné trasy z východu na západ krajiny (Čertovicu, Donovaly, Strečno aj Terchovú) naraz? Presné číslo je „o hodne”. 🙂
Hádanka na záver
Ako hospodári a odkiaľ má peniaze taká Európska únia?
Príjmy rozpočtu EÚ tvoria zo 73 % príspevky členských krajín, 11,5 % tvoria colné príjmy a zvyšok je podiel na výbere DPH členských krajín. Na rozdiel od národných rozpočtov musí byť tento vždy vyrovnaný, teda netvorí sa žiaden dlh. Celkové výdavky EÚ na seba samú pritom nesmú prekročiť 1,27 % HDP Únie. Oproti tomu sa podiel štátnych výdavkov Slovenska na našom HDP pohybuje okolo až 25 %.
